Derby della Madonnina – jedno mesto, dve farby

Autor: Peter Jačiansky | 21.11.2014 o 14:58 | Karma článku: 10,69 | Prečítané:  3053x

Miláno sa už viac než sto rokov rozdeľuje na dve časti – červenú a modrú. Reprezentujú ich miestne kluby AC a Internazionale, ktoré sa v nedeľu stretnú v tradičnom derby.

Každý príbeh má svoj začiatok. Platí to aj pre príbeh milánskeho derby, vzniku ktorého predchádzalo viacero zaujímavých okolností. Ale poďme pekne po poriadku. Celé sa to začalo 16. decembra 1899, keď Alfred Edwards, toho času britský diplomat pôsobiaci v Miláne, založil so skupinou priateľov Milan Cricket and Football Club. My dnes poznáme tento klub ako AC Miláno, no v Taliansku ho nikto nenazve inak než Milan.

V tíme však dostávali príležitosť len hráči talianskej národnosti, čo sa nepáčilo mnohým vtedajším členom. Preto sa rozhodli klub opustiť a 9. marca 1908 v milánskej reštaurácii L'Orologio založili Football Club Internazionale, skrátene Inter. Prianím zakladajúcich členov bolo, aby za klub mohli hrať nielen Taliani, ale aj zahraniční futbalisti. Pretože ako v ten večer vo svojom memorande napísali, na svete sme si všetci bratia.

Milanisti zvyknú na túto tému žartovať: my sme tu boli prví a vy ste vlastne vznikli z nás. No a Interisti im na to posmešne odpovedajú: sme si toho vedomí, vznikli sme z ničoho. Práve fanúšikovia hrajú v milánskom derby kľúčovú rolu, bez nich by bol futbal ničím. V minulosti platilo, že AC Miláno bolo najmä klubom robotníckej triedy a prisťahovalcov z juhu. Internazionale bolo zas klubom milánskej buržoázie, umelcov a iných vzdelancov.

V dnešnej dobe, samozrejme, už takéto delenie nezodpovedá realite. Mnohé milánske rodiny fungujú po celý rok bežným životom, no keď príde derby, v momente sa dokážu rozdeliť a na dve hodiny sa z nich stanú „súperi“. Snáď najznámejším príkladom je rodina Baresiovcov: Giuseppe sa preslávil v drese Interu, mladší brat Franco v drese AC. Prečo ten názov derby? Madonnina je totiž zlatá socha Panny Márie umiestnená na samom vrchole Milánskeho dómu.

Na začiatku 60. rokov priniesli milánske kluby do Európy nový trend, pragmatický futbal založený na dokonale zorganizovanej defenzíve – catenaccio. Cesare Maldini, José Altafini a Gianni Rivera majú zásluhu na tom, že AC v roku 1963 vyhralo Európsky pohár majstrov. V sezónach 1964 a 1965 vyhralo EPM Internazionale, v drese ktorého žiaril skvelý forward Sandro Mazzola a ľavý bek Giacinto Facchetti, najväčšia ikona v histórii klubu. Rivalita medzi Riverom a Mazzolom bola taká veľká, že odmietali hrať spolu v národnom tíme.

Z pohľadu vzájomných vzťahov však môžeme milánske derby označiť za unikátne. Hráči oboch klubov zvyknú navštevovať rovnaké reštaurácie, kluby či spoločenské akcie. Futbalisti ako Nesta, Stanković či Crespo, ktorí prišli do Milána z Ríma, boli podľa vlastných slov z tejto skutočnosti v šoku. V Ríme by totiž niečo podobné vôbec nepripadalo do úvahy.

Medzi ultras prichádzalo v minulosti k stretom, no už dlhé roky je podpísaný pakt o neútočení. Jeho cieľom je, aby sa všetka rivalita preniesla z ulíc na štadión. Tu súperia svojimi zbraňami: chorálmi, transparentmi a choreografiami. Keď mali Interisti v jednom prípade zakázaný vstup na derby, Milanisti zápas zo solidarity bojkotovali. Pred milánskym derby môžete fanúšikov stretnúť spolu v metre či pred štadiónom, žiadne policajné eskorty netreba.

Z globálneho hľadiska dosiahlo milánske derby svoj vrchol v druhej polovici 80. rokov, keď bola Serie A najkvalitnejšou ligou v Európe. Bol tu silný tím Juventusu v zálohe s Platinim a takisto Neapol, ktorý s Maradonom na súpiske dokázal dvakrát vyhrať Scudetto.

Internazionale malo v tom čase výborný káder: stopérsku dvojicu tvorili nekompromisní Giuseppe Bergomi a Riccardo Ferri, v útoku strieľal množstvo krásnych gólov Aldo Serena a bolo tu tiež nemecké trio spoľahlivých hráčov Andreas Brehme, Lothar Matthäus a Jürgen Klinsmann. V tom čase to však Interu stačilo „len“ na jedno Scudetto. Dôvod bol prostý, mestský rival AC poskladal tím, ktorý nemal v Európe konkurenciu.

Keď v roku 1986 prevzal tím AC Silvio Berlusconi, dal si za cieľ dostať ho na úplný vrchol. V tom čase už v mužstve pôsobili mnohí skvelí futbalisti ako Baresi, Maldini, Costacurta či Tassotti. Lenže všetci menovaní boli obrancovia, tím akútne potreboval ofenzívnych hráčov. Do tímu prišla trojica Holanďanov Ruud Gullit, Marco van Basten a Frank Rijkaard, ktorá pozdvihla výkonnosť tímu na vyšší level.

No nikto z nich nebol pre klub podstatnejší ako tréner Arrigo Sacchi. Nikdy nehral futbal profesionálne, živil sa ako predavač topánok. S talianskymi novinármi to mal spočiatku ťažké, neustále totiž spochybňovali jeho kompetentnosť. Ako môže byť dobrým trénerom, keď nebol dobrým hráčom? Sacchiho odpoveď novinárom sa stala legendárnou: nikdy som si neuvedomil, že človek, ktorý sa chce stať džokejom, by mal byť predtým koňom.

Jeho ofenzívny systém 4-4-2, ktorý odmietal pozíciu libera, v kombinácii so zónovou obranou priniesli Milánu v rokoch 1989 a 1990 tituly v Európskom pohári majstrov. V ofenzíve holandský totálny futbal, v defenzíve pevná talianska obrana. Ja som Interista, ale otvorene sa priznávam, že Milánu Arriga Sacchiho závidím. Pre vývoj futbalu je tento muž míľnikom. Internazionale vo svojej klubovej histórii, žiaľ, takého trénera nemalo.

Svetový šampionát v Taliansku v roku 1990 pripravil pre fanúšikov jeden veľmi zaujímavý zápas, pokojne by sa dalo povedať, že to tak zariadil osud. V osemfinálovom zápase totiž proti sebe nastúpili Holanďania a západní Nemci. V základných zostavách boli na holandskej strane Gullit, van Basten a Rijkaard, na nemeckej zas Brehme, Matthäus a Klinsmann. Čo si myslíte, kde sa tento zápas konal? No jasné, že v Miláne! Možno si naň spomínate, Frank Rijkaard vtedy „napomádoval“ Rudimu Völlerovi účes.

Súčasnosť nie je pre milánske tímy veľmi lichotivá, ani jeden z nich nie je dnes v Európe relevantným hráčom. AC v pohároch túto sezónu nehrá, Inter nastupuje len v Európskej lige. A to je súťaž za trest. V lige ich pred nedeľňajším derby delí bod. Spája ich však katastrofálna obrana, v jedenástich kolách inkasoval Inter 14 gólov, AC dokonca 16! Klubové ikony Paolo Maldini a Javier Zanetti sú nenávratne preč a je najvyšší čas začať budovať novú identitu.

Je veľká škoda, že milánske kluby zabudli na filozofiu, ktorá ich kedysi vyniesla až na európsky vrchol. Absolútnym základom bola práca s mládežou a jej postupné začleňovanie do seniorského kádra. Príklad: Bonucci, Destro či Santon sú všetko odchovanci primavery (juniorského tímu) Interu, no ani jeden z nich nehrá za Inter. Načo je Interu akadémia, keď nikto z nej nedostane šancu? Navyše dnes tí hráči pôsobia u ligových konkurentov. Inter vlastne vychováva hráčov pre svojich súperov, to je choré! Takú akadémiu je asi lepšie zrušiť.

Nestotožňujem sa s názorom, že AC a Internazionale sú reprezentanti Talianska. Obidva kluby sú totiž v prvom rade reprezentantmi svojho mesta, potom svojho regiónu a až nakoniec nejakého Talianska. Klubom dnes chýba vzájomná identifikácia v rovine hráči – mesto/región a fanúšikovia – hráči. Milánčania resp. Lombarďania tvorili kedysi základ oboch mužstiev.

Vysvetlím tento vzťah na situácii z bežného života: Otec zoberie syna na futbal. Syn pri rozcvičke uvidí hráča XY. Zakričí, tatko, tam je XY! A otec mu odpovie, vidíš, XY vyrastal v rovnakej štvrti/meste ako ty. Keď to dokázal on, prečo by si to nemohol dokázať aj ty? Presne toto chýba dnes milánskemu futbalu!

Sleduj blog aj na Facebooku

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?