Intelektuáli v kopačkách

Autor: Peter Jačiansky | 5.10.2014 o 19:26 | (upravené 9.10.2014 o 14:40) Karma článku: 13,72 | Prečítané:  2861x

Na štadiónoch zabávali svojich oddaných fanúšikov ofenzívnym futbalom. Podarilo sa im však ešte niečo omnoho dôležitejšie.

Futbal je nádherný šport plný emócií. Je atraktívny aj pre nezaujatých divákov, majstrovstvá sveta či Champions League patria k najsledovanejším podujatiam. Ešte viac znamená futbal pre fanúšikov, ktorí oduševnene drukujú svojim mužstvám. Tešia sa z gólov, víťazstiev, získaných trofejí. Ale ide tu naozaj iba o toto? Streliť gól, vyhrať pohár, poriadne to osláviť a potom ten kus plechu vystaviť niekam do vitríny?

Čo ak je futbal viac než len prostá zábava pre masy ľudí? Čo ak môžeme prostredníctvom futbalu vzdelávať ľudí, šíriť medzi nich progresívne myšlienky alebo dokonca pomocou neho demokratizovať spoločnosť?

V roku 1964 prišlo v Brazílii k prevratu, keď ozbrojené sily zosadili z funkcie demokraticky zvoleného prezidenta Joãa Goularta. Začala vládnuť vojenská diktatúra. Brazílii sa spočiatku darilo, zásluhu na tom nesie najmä ekonomický boom. Postupom času sa však začala naplno ukazovať neschopnosť viesť krajinu. K tomu sa pridala aj stupňujúca sa brutalita, ktorú armáda neváhala použiť proti svojim politickým oponentom.

Začiatkom 80. rokov sa v klube Corinthians zišla skupina ľudí, ktorá priniesla svoje vlastné posolstvo. Patril do nej Wladimir, na ihrisku nekompromisný ľavý bek, v súkromí žoviálny sympaťák. Ďalej iba 19-ročný stredný útočník Casagrande, mladý rebel, ktorý okrem strieľania gólov obľuboval dve činnosti – rád čítal knihy a fajčil marihuanu. Kľúčovou postavou tímu bol charizmatický záložník Sócrates, ktorého všetci prezývali Doktor (popri futbalovej kariére vyštudoval medicínu).

Športovým riaditeľom Corinthians sa stal Adilson Monteiro Alves, absolvent sociológie, ktorý dovtedy nemal žiadne skúsenosti s vedením klubu. Okrem klasických tréningov na trávniku, kde hráči pilovali techniku a kondíciu, sa rozhodli zaviesť aj novú tréningovú metódu zameranú na mentálnu prípravu tzv. concentração.

Jeho princíp spočíval v tom, že sa hráči noc pred zápasom zatvorili v hotelovej izbe a diskutovali. Prvé stretnutie, ktoré malo trvať 60 minút, sa pretiahlo až do skorých ranných hodín. Toto sa opakovalo pred každým zápasom. Neskôr začali stretnutia navštevovať aj známi umelci, novinári a iní vzdelanci. Diskutovalo sa o všetkom možnom: o politike, filozofii či literatúre.

Concentração sa však odohrávalo za zatvorenými dverami a myšlienky, ktoré z neho vzišli, sa len ťažko dostávali k ľuďom. Preto sa Sócrates a jeho spoluhráči rozhodli založiť ideologické hnutie, nazvali ho Democracia Corinthiana. Bol to ich politický manifest. O všetkých svojich krokoch hlasovali. Pravidlá boli jednoduché: jeden muž = jeden hlas. Právo hlasovať mali všetci členovia klubu: masér, klubový pokladník či prezident klubu.

Prichádzalo aj ku komickým situáciám. Traduje sa historka, že počas jedného klubového zájazdu bol Casagrande taký zaľúbený do istého dievčaťa, že chcel opustiť tím a odletieť za ním späť domov do São Paula. Všetci prítomní teda hlasovali a rozhodli, že musí ostať.

Hráči pristúpili k riskantnému kroku, keď sa rozhodli nosiť logo Democracia Corinthiana na dresoch. Už len vysloviť slovo demokracia si v tom čase vyžadovalo odvahu. Tento krok sa im vyplatil, pretože ich posolstvo sa dostalo k ľuďom. Videli ich fanúšikovia na štadiónoch a keďže hrali krásny futbal a strieľali veľa gólov, objavovali sa ich fotky v novinách.

Pred voľbami v roku 1982 prišlo k miernemu uvoľneniu situácie, keď vládnuce sily povolili vznik nových politických strán. Hráči Corinthians na to promptne zareagovali a na svoj dres umiestnili nápis DIA 15 VOTE (15. hlasujte). Nehovorili ľuďom, koho majú voliť. Snažili sa ich len presvedčiť, aby voliť išli. A čím viac ich k voľbám príde, tým lepšie.

Heslo hnutia znelo „Ganhar ou perder, mas sempre com democracia“ (Vyhrať alebo prehrať, ale vždy demokraticky). Po jednom zo zápasov rozprestreli hráči na trávniku obrovský transparent s týmto heslom. V tom čase rokoval Sócrates o prestupe do Serie A, obrovský záujem mala o neho Fiorentina. Na jednej z demonštrácii však vyhlásil, že ak režim akceptuje priame prezidentské voľby, ostane doma v Brazílii.

A svoje slovo dodržal, odmietol lukratívnu ponuku z Florencie. V dnešnej dobe niečo nepredstaviteľné. Sócrates riskoval zo všetkých najviac, pretože okrem klubovej kariéry bol takisto kapitánom brazílskeho národného mužstva. Tím z roku 1982, ktorý viedol legendárny tréner Telê Santana, sa radí medzi najlepšie v celej histórii futbalu.

Do Talianska nakoniec Sócrates predsa len odišiel, ale až ako 30-ročný. V tom čase už bola Brazília na vytúženej ceste k slobode a demokracii. V roku 1985 sa vojenská diktatúra v Brazílii definitívne skončila.

Po skončení futbalovej kariéry sa Sócrates venoval lekárskej praxi a komentoval futbalové zápasy. Alkohol a tabak sa však vážne podpísali na jeho zdraví. Zomrel 4. decembra 2011 vo veku 57 rokov. Česť jeho pamiatke!

Sleduj blog aj na Facebooku

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?